Inokedy mám pocit, že na tomto svete chcem po sebe niečo zanechať. Tuším to nazývajú biologické hodiny, ktoré sa začínajú v mojom tele aktivovať, ale niekedy ich tikot zaniká, inokedy bubnujú ako na poplach a ja v tej chvíli neviem, čo sa to so mnou robí. Sama neviem či tento krok v živote by bol v tejto chvíli rozumný a ... Už len tá predstava mi privádza triašku žalúdka, pretože to nie je len splodenie, ale obrovská zodpovednosť za ten malý uzlíček, ktorý raz príde na svet. Svet farebný, krásny, zároveň nebezpečný a vypočítavý.
To sú ťažké myšlienky, ktoré ma v poslednej dobe dosť často prenasledujú. Nikomu sa s tým nezdôverujem, pretože by to považovali asi za „pošetilost“ dosť vekovo vyspelej ženy, ktorá by mala vedieť, čo v živote chce. Doteraz som všetky udalosti môjho života prijímala bez akéhokoľvek premýšľania. Začala som bývať s priateľom a jeho rodičmi pod jednou strechou, čo niekedy prináša aj ťažké momenty, nie vždy je to jednoduché. Našla som si prácu, ktorá neodpovedala môjmu vzdelaniu - ale nejako sa začínať musí a hovorí sa predsa : „Láska hory prenáša“. Tak to bol aj môj prípad. Predstava spoločného spolužitia s mojim milovaným mi pomohla prekonať začiatočné rozpaky z nového zamestnania. Keď viete , že vás večer po práci niekto čaká a ponúkne vám náruč pochopenia bez akýchkoľvek otázok, tak vtedy zmiznú aj najväčšie problémy.
Teraz, takmer po roku a pol, sa náš život výrazne nezmenil, ale rozhodne nás posunul ďalej ako som si myslela. Samozrejme nie stále je to ružové, ale v partnerskom spolužití to nastane – príde aj stereotyp, ale záleží na nás dvoch, či mu dovolíme usadiť sa. Našťastie život prináša nové a nové situácie, ktoré nás postavia pred ich riešenie, ktoré je potrebné v krátkom čase nájsť a tým, skrytým šiestym zmyslom vytušiť dopredu, ÁNO, toto je to správne riešenie. Mám šťastie, pretože môj partner tento zmysel má a o to je to ľahšie.
Samozrejme že ma niekedy aj neskutočne vytáča. Hlavne ráno, keď sa mu nechce vstávať do práce a ja pobehujem bezradne po spálni a presviedčam ho, že je potrebné aby vstal, inak prídem neskoro do práce. Na to on povie, že to beriem veľmi vážne a mám sa ukľudniť. Ešte 5 min. a vstane. To ja už šaliem a neustále sledujem na hodinách čas, ako dlho mu to trvá. Potom to ale nakoniec stihneme a zo mňa opadne ranný stres. Potom si vyčítam, že ten ranný kolotoč by som mohla znášať s väčším kľudom, inak skončím na JIS-ke. Našťastie to moje ranné, lenivé Slniečko mi prináša všetko šťastie, ktoré v živote potrebujem. Spravil by pre mňa možné nemožné, len aby som bola šťastná. A ja na to, ospravedlňujem sa, sem tam zabúdam ...