Včera večer sme boli na koncerte Honza Nedvěda. Po mesiaci čakania som sa konečne dočkala. Pred MsKs sa zbiehali ľudia rôznych vekových kategórií zo všetkých strán mesta, väčšinou to boli manželské dvojice, čo už niečo prežili ( čiže vyššia veková kategória).
Po únavnom dni v práci som takého uvoľnenie prijala bez námietok. Usadila som sa vo svojom kresle č.9, moja polovička vedľa mňa. Okolo seba som registrovala kvantum neznámych ľudí, ktorý prišli s tým istým cieľom ako ja. Bola som vzrušená, pretože naživo počuť ten prekrásny " nedvědovský hlas" nie je bežné.
Zaznel gong, svetlo potemnelo. Na pódium vstúpili traja muži, dvaja mladší a jeden starší, ale hlavný účinkujúci chýbal. S obavou či nenastala nejaká zmena programu, čo v dnešnej dobe nie je vylúčené, som zbystrila svoju pozornosť na javisko a čakala čo sa bude diať. Zazneli prvé tóny piesne a v tom vstúpil na pódium hlavný "ťahúň" večera. Aplauz z publika nadšene ocenil jeho príchod. Teda, aby som bola presná, tak celý večer znel potlesk. Bolo to ocenenie účinkujúcich, ktorých snaha odvďačiť sa svojim prívržencom prevyšovala moje očakávania. Keby sa Slováci zhodli vo všetkom tak ako včera večer keď zneli slová piesne:
"Na dlani jednu z tvých řas, do tmy se koukám,
hraju si písničky tví, co sem ti psal ..... "
Bolo cítiť ako sa každý uvolnil, tie slová išli priamo z duše. Stálo to za to.
Najkrajší moment tohoto večera pre mňa nastal, keď pri piesni Stánky ma môj milovaný nečakane chytil za ruku a svojim pohľadom povedal všetko .....
