Otec to niesol najhoršie. On bol s nimi, spolu s mamou, do konca. Je to bolestné keď bezmocne sedíte pri vlastnej mame a vidíte, že už niet pomoci, len to čakanie ... nekonečné čakanie. Zúfalý 85-ročný muž bezmocne blúdi izbou, vyplašene hľadí na len pár týždňov dozadu aktívnu ženu, ktorá chradne a bezvládne leží takmer bez známky života. Sem tam pootvorí oči ale lieky ako aj samotná choroba premáha jej silné telo a nedovolí udržať ju v bdelom stave. Lekárska návšteva končí vetou : „Nechajte ju doma, je to pre ňu dôstojnejšie“...
Streda ráno, 13. február 2008, 7:00, volá mama: „Starký je dnes akýsi divný, radšej s ním ostanem doma, otec išiel so starkou do Nitry na vyšetrenie a on sa tak veľmi s nimi chystal, od štvrtej je hore.“
Streda, ten istý deň, 8:00, volá mama: Dievča sadni si, neľakaj sa, starký zomrel, zlyhalo mu srdce - dostal infarkt. Teraz odišiel lekár. O štvrť na osem ho krstný zniesol do kuchyne aby sa naraňajkoval. Sadol si na válendu a odpadol, zmodreli mu pery, zbledol, rýchlo sme mu dávali masáž srdca a volali záchranku, bohužiaľ, dievčatko moje už mu nebolo pomoci. Je to hrozná rana. Otcovi nejdem ani volať, počkáme kým príde domov.
Poobede sa z Nitry vracia otec aj so starkou. Zastavuje sa v potravinách, aby zmenil peniaze pre šoféra sanitky a predavačka mu vyslovuje úprimnú sústrasť. Na to sa on ohrádza, že mama ešte žije, že bol s ňou na vyšetrenie. Žena ho informuje, že predsa mu zomrel otec, preto tá sústrasť ...
Piatok, 15. február 2008, pohreb. Nie sme si istý či starká pochopila čo sa udialo. Miestami reaguje, uvedomuje si prítomnosť detí okolo nej. Ale starkého ani nespomenie ... Mám ten pocit, že vie čo sa stalo, preto to mlčanie. To ťaživé mlčanie. Jej stav je z hodiny na hodinu horší. Prestáva artikulovať, odmieta jesť, je agresívna.
Pondelok, 18. február 2008, 21:30, mam s otcom sedia v spálni, dvere ku starkej majú otvorené, TV je zapnutá, ale bez zvuku. Mama ide ešte skontrolovať starkú kým pôjdu spať či niečo nepotrebuje. Zistenie, ktoré nasleduje je reálne a nemenné. Starká potichúčku v spánku odišla .... Bez bolestí, nariekania, v úplnom kľude ....
V priebehu jedného týždňa od nás odišli dvaja ľudia nášho života. Rodičia, starý rodičia, milujúci svoje deti a vnúčatá, jeden po druhom ...
Pre mňa ako vnučku to bolo o to ťažšie, že som s nimi zažila toho toľko ... tešili sa na moju svadbu, ktorá bude v apríly 2008. Každému o nej hovorili a veľmi sa na ňu chystali. A ich radosť bola o to väčšia keď sa dozvedeli, že budú mať pravnúčatko. Radosť im v tie posledné Vianoce stekala po starých zvráskavených lícach a silno ma objali. Na to objatie nezabudnem ....
